Využívanie tohto územia ako kultového miesta siaha hlbšie do histórie, čo dokladá aj nález slovanských hrobov z 9. – 10. storočia neďaleko od kostola sv. Mikuláša. Keďže karnery nikdy nevznikali samostatne, ale vždy ako súčasť farských kostolov, za prvý, hoci nepriamy doklad existencie trnavského karnera možno považovať prvé písomné zmienky o farskom kostole, pochádzajúce z rokov 1211 a 1212. Išlo o dvojpodlažnú stavbu kruhového pôdorysu s kaplnkou a kostnicou. Jej vnútorný priemer bol 6,5 m a vonkajší priemer 8,5 m. Podzemné podlažie vymurované z kameňa je z väčšej časti zachované. Dosahovalo výšku zhruba 6,5 m a zaklenuté bolo klenbou dosadajúcou na stredový pilier. Nadzemné podlažie tvorila kaplnka, ktorá mala na východ orientovanú podkovovitú apsidu – svätyňu s oltárom, a predpokladá sa, že bola vymurovaná z pálených tehál s prímesou obilných pliev. Stavba svojimi pôdorysnými rozmermi predstavuje jeden z najväčších karnerov na území Slovenska. Zvyk budovať pri farských kostoloch cintorínske stavby pochádza z 12. storočia z Dolného Rakúska a na naše územie prenikal zrejme s postupujúcou nemeckou kolonizáciou. Vznik tohto typu architektúry vyplynul z praktických dôvodov. Po dlhom období pochovávania sa kapacita cintorína zaplnila. Aby bolo možné naďalej ho využívať, ľudské pozostatky boli vybrané a sústredené v jedinom symbolickom hrobe, ktorým sa stalo práve podzemné podlažie karnera. Takýmto spôsobom sa na jednom mieste zabezpečilo nepretržité dlhodobé pochovávanie. Trnavský karner sa stal miestom pietneho úložiska tisícov kostrových pozostatkov obyvateľov románskej Trnavy. Zanikol zrejme dávno pred výstavbou jestvujúceho gotického kostola. Pri hĺbení základov svätyne kostola v 14. storočí totiž náhodne narazili na jeho podzemné murivo a smer základovej ryhy preto museli improvizovane skorigovať. Z akých dôvodov zanikol, však nie je známe.
Zdroj obsahu: Mesto Trnava