Replika stredovekého katapultu pripomína nedobytnosť trnavských hradieb

Zmienky o využití obliehacích zbraní sú v písomnom materiály ojedinelé a všeobecné (nešpecifikujú zbraň) v podstate pre celú Európu. Výskyt obliehacích zariadení akými boli napr. aj trebuchety sa zväčša identifikuje len na základe kamenných projektilov (aj Slovensko) alebo upravených streleckých pozícií (napr. Křivoklát). Kronika Henricha z Hainburgu, ktorý k roku 1273 spomína ťaženie Přemysla Otakara II. pri ktorom mal údajne dobyť hrad Červený Kameň a okolité mestá aj za pomoci obliehacích zbraní. Taktiež vyúčtovanie Jakuba sedlára z mestskej knihy Trnavy, niekedy zo začiatku 15. storočia, v ktorom skladá účet mesta za drevo na balisty. Balista sa v stredoveku identifikuje ako obliehací na vrhanie kameňov alebo šípov. 

Základom trebuchetu je práca s protizávažím. Ako protizávažie mohla slúžiť buď ľudská sila (najmä pri rannejších verziách) alebo protizávažie, umiestnené spravidla v drevenom koši. Od hmotnosti protizávažia, dĺžky ramena a pomeru medzi prednou a zadnou časťou ramena závisela sila zariadenia. A teda váha strely, ktorú bolo zariadenie schopné metať a samotný dolet tejto strely. Ako strely sa používali kamenné opracované gule, zápalne gule so smolou. Na niektorých vyobrazeniach je možné vidieť ako trebuchety hádžu odseknuté hlavy nepriateľov, časti zvierat, či dokonca celého koňa (Bellifortis). V závislosti na projektile bolo úlohou trebuchetu ničiť ľahšie steny, rúcať, prípadne zapaľovať strechy a drevené konštrukcie hradov a miest. S biologickými projektilmi sa rozrastala panika, prípadne rôzne nákazy. Ramená Trebuchetov boli vyhotovované z jedného, tesársky opracovaného pňa stromu. Často, a to najmä pri väčších kusoch je možné vidieť rameno vyhotovené zo spletenca tenších stromov. Podstava trebuchetov bývala rôzna ale pri generalizácii ide o kríž doplnený o zdvojenia a šikmé podpory. Trebuchety boli skladané na mieste, staviteľmi a inžiniermi, ktorí využívali miestne zdroje dreva. Existuje tiež viacero možných variant, ako sa trebuchet naťahoval. Jedným so systémov je priamy náťah cez kladkostroj, ktorý umožňoval natiahnutie protizávažia. Často však pri trebuchetoch vidieť kolesá, ktoré sa buď za pomoci rúk, pri väčších za pomoci šlapania jedného alebo dvoch ľudí v kolese naťahovali do základnej palebnej pozície. Tento systém sa v stredoveku okrem iného využíval napríklad pri žeriavoch. Samotný projektil bol umiestnený do siete alebo hustej viacvrstvovej látkovej základne, ktorá bola za pomoci lana jedným bodom pevne spojená s ramenom. Druhá časť lana bolo uchytená len na prešmyk, aby pri hádzaní prišlo k prakovému efektu. Samotné zastrieľanie trebuchetu bol zložitý proces, závislí na mnohých faktoroch (protizávažie, dĺžka ramena, pomer strán, dĺžka lana), ktoré ovplyvňovali aj dráhu letu (plochá alebo balistická). Po zastrieľaní bol trebuchet schopný metať projektily s malým rozptylom. K základni trebuchetu býval spravidla pripevnený žľab aby projektil v prvej fázy streľby nezadrhával o základňu. K trebuchetom bývali neraz pripevňované aj drevené stienky (tarasy), ktoré chránili strelcov pred prípadným protiútokom alebo šípmi lukostrelcov. O veľkosti trebuchetov môžeme uvažovať len na základe odhadov  z iluminácií a na základe váhy nájdených kamenných projektilov. Trebuchety vzhľadom na mimoriadne náročnú konštrukciu už počas stredoveku z dobýjaní pomaly miznú. Za zlatý vek možno chápať 13, 14 a 15 storočie, kedy ich postupne nahrádzajú ľahšie zbrane, delostrelectvo a nové taktiky v dobýjaní (mínovanie atď.). Vďaka svojej monumentálnosti si však našli miesto ešte vo vojenskej príručke cisára Maximilána v 16. storočí, a aj v niektorých neskorších príručkách hoci sa už nepoužívali. 

Trnavský katapult je trebuchet s pevným protizávažím a kolesovým náťahom, ktoré súvizuálne atraktívnejšie. Veľkosť podstavy je cca 8x5 metrov a celková výška vo vystrelenom stave 11 metrov. Vpredu je trebuchet osadený dreveným tarasom. 

Ako predloha slúžil obraz z diela Bellifortis (1405) od Konrada Kyesera. Toto dielo je v prvou, ilustrovanou vojenskou príručkou stredoveku, v ktorej sa však Kyeser odvoláva aj na antických autorov. Dielo Konrada Kyesera obsahuje taktický postup pri obliehaní miest a hradov, no hlavne množstvo vyobrazení dobovej vojenskej techniky vrátane trebuchetov, mangonelov, katapultov či onagerov. Okrem iného sa autor venuje aj ženistickým úlohám vo vojsku, ako je prekonávanie riek, hradieb či priekop. Dielo bolo natoľko inšpiratívne, že ho kopírovali mnohí neskorší autori ešte v období 16. storočia. Zaujímavé je napríklad aj prekreslenie vojenských strojov podľa Bellifortis v diele významného šermiarskeho majstra Hansa Talhoffera.